Čína ako námorná veľmoc: Vývoj, stratégie, kapacity a bezpečnostné implikácie

Kategorie Studie, Vojenství a strategie, Východní Asie | Autor: Filip Šebok | 11. 4. 2013 | 19:55

Čína byla po dlouhá staletí jednou z klasických kontinentálních mocností. Vzhledem k rozsáhlým územním nárokům v Jihočínském a Východočínském moři, tchaj-wanské otázce, ale i nutosti zajistit surovinové dodávky pro rostoucí ekonomiku, se v posledních letech pohled „říše středu“ na roli námořnictva zásadně proměnil. Důkazem toho jsou rostoucí výdaje Pekingu na námořní síly a uvedení první čínské letadlové lodě do provozu. Následující text se zabývá vývojem čínské námořní strategie, kapacitami čínského námořnictva a bezpečnostními důsledky rostoucí čínské námořní moci.

Úvod

Rast čínskych výdajov na obranu, ktorý už niekoľko rokov dosahuje dvojciferné hodnoty, závažne naštrbuje rovnováhu moci vo východnej Ázii v prospech Pekingu. Veľká časť finančných prostriedkov je smerovaná do modernizácie čínskeho námorníctva PLAN (People`s Liberation Army Navy), ktoré je dnes druhou najväčšou námornou silou na svete (Kaplan 2010). Čína v súčasnosti zažíva strategický obrat smerom k moru, kde leží väčšina jej národných záujmov. Narastajúca asertivita PLAN v Juhočínskom a Východčínskom mori je najviditeľnejšou demonštráciou tohto procesu.

Čína, ktorá bola po väčšinu jej histórie klasickým príkladom kontinentálnej mocnosti, sa po reformách naštartovaných Deng Xiapingom čoraz viac stávala integrálnou súčasťou globálnej ekonomiky. Svetové moria a oceány sa tak pre Peking stali životodarnými ekonomickými kanálmi, cez ktoré prúdi ako zahraničný obchod tak rastúce množstvo surovín, zabezpečujúcich čínskej ekonomike pokračujúci rast. Čínske námorníctvo, ktoré dlho malo podradenú rolu voči armáde, sa stalo dôležitým nástrojom politiky krajiny, ktorá odhodlane smerovala za cieľom obnovenia svojho statusu svetovej veľmoci. Vzostup námornej moci Číny má závažné bezpečnostné implikácie nie len pre región východnej a juhovýchodnej Ázie ale aj v globálnom meradle.

Tento text sa zaoberá nástupom Číny ako dominantnej námornej veľmoci v regióne. V štyroch kapitolách postupne stručne rozoberieme vybrané aspekty tohto fenoménu. V úvodnej kapitole sa budeme venovať námornej tradícii Číny a motívom, stojacim za dnešným presadzovaním námornej moci. Druhá kapitola sa následne zaoberá implementovanými námornými stratégiami Pekingu. Cieľom tretej kapitoly je popísať súčasný stav námorných kapacít. V štvrtej a zároveň poslednej kapitole sa pýtame aké implikácie prináša rastúca námorná sila Číny pre bezpečnostnú situáciu vo východnej a juhovýchodnej Ázii; krátko rozoberieme i reakciu USA.

1. Čínska percepcia námornej moci

Vlajka PLAN (Zdroj: China Today)

Presadzovanie silného námorníctva a prikladanie primárneho významu zvýšenej prítomnosti v priľahlých moriach, či ich kontrole, nemá v čínskej histórii veľa precedensov. Čína je klasickou kontinentálnou mocnosťou a v jej prípade sa dá hovoriť až o idiosynkratickom odpore k námornej sile (Fairbank 1969). Možnosť námornej expanzie bola brzdená i neustále prítomným nebezpečenstvom pozemného vpádu bojovných kmeňov Strednej Ázie. Krátke obdobie námorného rozmachu za panovníka Jung-le na začiatku 15. storočia, kedy čínsky moreplavec Čeng-Che vykonal 7 slávnych výprav do Indického oceánu, tak našlo rýchly koniec po tom, ako bola Čína nútená čeliť existenciálnej mongolskej hrozbe. V 17. storočí došlo za dynastie Čching dokonca k takým bizarným „proti-námorným“ opatreniam, akými boli ukončenie všetkého námorného obchodu, evakuácia pobrežných ostrovov a vysťahovanie celej populácie 10 míľ od pobrežia (Fairbank 1969).

Práve historické zanedbávanie morí ako strategickej arény, je čínskymi akademikmi udávané ako príčina obrovského poníženia 19. storočia, kedy bola bezbranná ríša stredu vydaná na milosť západným mocnostiam a Japonsku. Tie si v dezintegrovanej Číne vydobyli obchodné koncesie i teritoriálne enklávy. Porážky v ópiových vojnách a 1. sino-japonskej vojne z rokov 1894-1895, rezultujúce (mimo iného) z bezmocnosti vtedajšieho čínskeho námorníctva sú prezentované ako jasné historické lekcie, z ktorých sa Čína ako ašpirujúca svetová veľmoc musí poučiť(Ross 2009).

Čínski autori udávajú viacero argumentov, pre ktoré je uznanie strategického významu námornej moci Pekingom životne dôležité. Čína je pilierom svetovej ekonomiky a jej domáci ekonomický rozvoj je značne závislý na zahraničnom obchode. S rozširujúcimi sa záujmami Číny v zámorí – expanzia na zámorské trhy, zvyšovanie objemu zahraničného obchodu, nutnosť ochrany zámorskej produkcie a dôležitých námorných komunikácii- tak prichádza i potreba investovať do rozvoja námorníctva ako vojenskej sily, potrebnej pre ich ochranu (Hartnett, Vellucci 2011).

Mnohí analytici poukazujú na to, že vysoká závislosť Číny na SLOC (sea lines of communication – morské komunikačné kanály) a to najmä v Juhočínskom mori, Malackom a Hormuzskom prielive je strategickou slabinou. Týmito morami prechádza zásadná časť čínskeho zámorského obchodu i energetických dodávok (napr. cez Juhočínske more prechádza až asi 80 – 90 % zámorského importu ropy, viď Rahman, Tsameney 2010). Ochrana SLOC je teda vo veľkej miere i otázkou energetickej bezpečnosti Číny. Peking sa snaží diverzifikovať zdroje a znížiť svoju závislosť na týchto tranzitných líniách, no najmä posilňuje námorné kapacity, ktoré majú zaistiť bezpečnosť týchto strategicky dôležitých komunikácií. Čína má tiež eminentný záujem na získaní a udržaní prístupu k nerastným surovinám na dne Juhočínskeho mora, ktorého takmer celú plochu si územne nárokuje (Phillipens 2011).

Ďalším argumentom hovoriacim v prospech posilnenia námornej moci je otázka ochrany teritoriálnej integrity, ktorá je v Číne vnímaná veľmi citlivo. Pod týmto je myslená najmä taiwanská otázka. Čínska strana si na základe anti-secesionistického zákona z roku 2005 vyhradzuje právo vojensky zakročiť v prípade vyhlásenia nezávislosti na ostrove.  Peking má  preto záujem na zisku pomyselnej páky nad taiwanským režimom v podobe posilnenej námornej moci. Otázka teritoriálnej integrity je úzko spojená i s čínskymi nárokmi v Juhočínskom a Východočínskom mori. Teritoriálne spory tak sú jedným zo zdrojov rozmáhajúceho sa čínskeho námorného nacionalizmu, ktorý sa v posledných mesiacoch a rokoch prejavuje najmä na rastúcej asertivite PLAN v sporných oblastiach (Ross 2011).

2. Evolúcia čínskej námornej stratégie

Čínska námorná stratégia od vzniku komunistického štátu v roku 1949 prešla mnohými premenami. Nan (2011) udáva tri štádia vývoja tejto stratégie: pobrežná obrana (near-coast defense), aktívna obrana priľahlých morí (near-seas active defense) a operácie vo vzdialených moriach (far-seas operations). Počas prvého obdobia, tzv. pobrežnej obrany, bola hlavnou úlohou PLAN ochrana strategicky dôležitých vodných ciest pri pobreží Číny. Tri čínske flotily – Flotila severného mora, Flotila východného mora a Flotila južného mora zabezpečovali vo vymenovanom poradí obranu troch strategický najdôležitejších prielivov: Bohaiského, Taiwanského a Hainanského. Stratégia pobrežnej obrany stála primárne na ochrane vôd do 12 námorných míľ od pobrežia. Jej hlavné úlohy mali pozostávať v podpore pozemných jednotiek v prípade stretu v Taiwanskej úžine a po rozpore s Moskvou i v potenciálnom konflikte so svojim sovietskym susedom (Chase 2010). I samotný názov PLAN – Námorníctvo čínskej ľudovej armády, implicitne odkazuje na jeho sekundárnu úlohu a v širších intenciách i na kontinentálnu tradíciu čínskej moci.

K premene vtedajšej stratégie došlo začiatkom 80-tych rokov po nástupe nového vedenia a začiatku politickej transformácie v Pekingu. Doktrína aktívnej obrany priľahlých morí, prijatá v roku 1985 ako nový strategický koncept sprevádzajúci modernizáciu námorníctva, pokrýva omnoho väčšie plochy mora a vyžaduje i väčšie námorné kapacity (McDevitt 2011). PLAN získalo väčšiu operačnú samostatnosť a jeho úloha už nespočívala len v podpore pozemných operácií. Operačný dosah PLAN bol podľa tejto stratégie rozšírený až po tzv. prvý ostrovný oblúk, ktorý siaha od Kuril cez Japonsko, súostrovie Ryuku, Taiwan a Filipíny až po Borneo. Hlavnými cieľmi tejto stratégie sú re-unifikácia Taiwanu s vnútrozemskou Čínou, ochrana podmorských zdrojov, zabezpečenie hlavných SLOC počas vojenského konfliktu, obrana pred námornou agresiou a dosiahnutie strategickej nukleárnej deterencie (Li 2011: 118). Čína tak mala byť schopná projektovať svoju moc v oblastiach výsostného záujmu a dosiahnuť suverenitu nad Juhočínskym morom a vyriešenie taiwanskej otázky. Aktívna obrana priľahlých morí tak bola prvou stratégiou, ktorá bola plne prepojená s širšími cieľmi národnej politiky. Námorná stratégia si týmto vydobyla svoje nenahraditeľné miesto v celkovej vojenskej stratégii Číny (Aggarwal 2012).

I keď aktívna obrana priľahlých morí ostáva oficiálnou stratégiou, už koncom 90-tych rokov sa objavil i koncept operácií vo vzdialených moriach. Tento strategický koncept hovorí o rozšírení operačnej pôsobnosti PLAN až po druhý ostrovný oblúk (Japonsko – Severné Mariány – Guam). Zdôrazňuje závislosť Číny na zahraničnom obchode a  zraniteľných SLOC ako aj teritoriálne spory o potenciálne nerastné bohatstvo na dne morí. PLAN by sa podľa tohto konceptu malo vymaniť z uzavretia prvého ostrovného oblúku a tak znížiť svoju zraniteľnosť a stať sa efektívnou bojovou silou (Li 2011). Potenciálnymi úlohami pre čínske námorníctvo by mali byť obrana regionálnych teritoriálnych záujmov, ochrana SLOC, evakuácia čínskych občanov z krízových oblastí, poskytovanie medzinárodnej humanitárnej pomoci a pomoci pri prírodných katastrofách, či participácia na operáciách akým je súčasná pôsobnosť PLAN v proti-pirátskej misii pri pobreží Somálska (Chase 2010).  Konečným cieľom má byť vytvorenie tzv. „blue water“ námorníctva (tzn. schopného operovať v hlbokých vodách svetových oceánov; v kontraste k „green water“ námorníctvu) s niekoľkými bojovými skupinami lietadlových lodí, ktoré bude mať globálny operačný rozsah (Bennet 2010).

V súvislosti s čínskym námorným rozmachom sa často spomína aj tzv. stratégia šnúry perál. Cieľom tejto geopolitickej stratégie je dosiahnutie strategickej prítomnosti pozdĺž hlavných čínskych SLOC siahajúcich od Perzského zálivu cez Indický oceán až po Juhočínske more. Prostriedky na dosiahnutie tohto cieľa siahajú od akvizícií námorných zariadení pre predsunuté nasadenie čínskych námorných síl, až po budovanie ekonomických a diplomatických partnerstiev v oblasti (Pehrson 2006). Nutno podotknúť, že úvahy o existencii takého konzistentného strategického konceptu sa prvýkrát objavujú v americkej odbornej literatúre a nie sú pôvodne čínskym konceptom a už vôbec nie oficiálne implementovanou stratégiou.

3. Čínske námorné kapacity

Vývoj strategických doktrín PLAN paralelne sprevádzala modernizácia a nárast námorných kapacít. Proces modernizácie námorných síl získal momentum v 90-tych rokoch. V nasledujúcich odstavcoch sa budeme stručne venovať vybraným kapacitám, ktoré ilustrujú proces čínskej námornej modernizácie.

Antiacces/Area denial kapacity – A2/AD

Operačný koncept antiaccess/area denial je v súvislosti s čínskou námornou mocou často citovaný. Tento americký termín označuje kroky a kapacity nutné pre zabránenie prístupu nepriateľských síl k určitej oblasti, či obmedzeniu ich operácií v nej (Erickson 2012). To čo je Pentagonom nazývané koncept A2/AD je v Číne známe ako doktrína kontraintervencie. Účelom A2/AD má byť v prvom rade zabrániť americkým silám v prístupe do oblasti Taiwanského zálivu v prípade vojenského útoku/invázie PLA na Taiwan (McDevitt 2011). Tento koncept sa však nemusí nutne vzťahovať len na potenciálny konflikt v Taiwanskej úžine ale i na obmedzenie americkej námornej prítomnosti v čínskych pobrežných vodách všeobecne.

Vynútenie A2/AD je postavené na integrovanom prístupe kombinujúcom použitie nielen námorných síl ale aj leteckých síl, rôznych balistických rakiet,  pobrežných obranných opatrení a ďalších prostriedkov. Kritickú úlohu pri tom zohráva efektívny dozor nad oblasťou záujmu. Ten môžu zabezpečiť rádiolokátory, špionážne lode (lokalizujúce elektronické signály) a špionážne satelity (McDevitt 2011: 203).

Čínska doktrína kontraintervencie sa vo veľkej miere spolieha na vedenie asymetrického konfliktu. PLA má tradíciu úspešného vedenia vojen proti silnejším protivníkom, čo je i prípad potenciálnej konfrontácie so Spojenými štátmi. Kim (2012: 359) udáva niekoľko príkladov asymetrických vojenských operácií: a) útoky na nepriateľské C4ISR systémy (command, control, communications, computers, intelligence, surveillance, reconaissance – velenie, riadenie, komunikácia, počítačové systémy, zpravodajstvo, dohľad, priezkum) , vrátane kyber-útokov, elektro-magnetických pulzných (EMP – Electro-magnetic pulse) a útokov na satelity; b) útoky na logistiku, transport a podporné funkcie; c) útoky na letecké základne; d) útoky na nepriateľské morské trasy a prístavy; e) zabránenie využitia vojenských základní na spojeneckom teritóriu; g) útoky na lietadlové lode.

Práve poslednému typu asymetrických operácií sa budeme venovať bližšie. Čína je pionierom vo vývoji ASBM (Anti-Ship Ballistic Missiles – protilietadlových balistických striel), ktoré si kvôli svojmu potenciálnemu využitiu proti lietadlovým lodiam vyslúžili pozornosť najmä v Pentagone. DF-21D, ktorá je prvou z tohto typu rakiet, si vďaka svojmu dosahu 1,500 kilometrov a schopnosti dosiahnuť nadzvukovú rýchlosť (Mach 5 a viac) vyslúžila prezývku „zabijak lietadlových lodí“ (Bitzinger 2011). V Januári 2013 bola pri cvičení PLA v púšti Gobi DF-21D úspešne vyskúšaná na cvičnom cieli, nápadne pripomínajúcom americkú lietadlovú loď (Watson 2013). Operačné využitie ASBM v prípadnom konflikte proti americkým lietadlovým lodiam predstavuje pre Pentagon kritickú výzvu, keďže práve lietadlové lode sú základom schopnosti USA projektovať moc do vzdialených oblastí. Experti však poukazujú na mnohé nedostatky, ktoré by mohli efektívne operačné nasadenie ASBM čínskou armádou znemožniť. V súčasnosti nie je Čína pravdepodobne schopná integrovať pozorovacie a zameriavacie systémy takým spôsobom aby skutočne dokázala nepriateľskú lietadlovú loď zasiahnuť (Chang 2012).

Ponorky

Ponorka triedy Xia (Zdroj: Military Today)

Ponorkové sily PLAN sú jedným zo základných komponentov A2/AD a od polovice 90-tych rokov stáli v  centre modernizačného procesu (O`Rourke 2012). Čína v tomto období nakúpila 12 ruských ponoriek na dieslovo-elektrický pohon triedy Kilo a vyvinula svoje vlastné ponorky na dieslovo-elektrický pohon tried Song,  Yuan a ponorky triedy ShangJin (Bitzinger 2011). Mimo týchto moderných plavidiel Čína disponuje i staršími typmi, s ktorým celkový počet ponoriek v službe PLAN dosahuje číslo 50. Medzi konvenčné zbraňové systémy, ktorými sú čínske ponorky vybavené, patria ASW (Anti-Submarine Warfare – protiponorkové systémy), ASCMs (Anti-Ship Cruise Missiles – protilodné strely s plochou dráhou letu) a LACMs (Land-Attack Cruise Missiles – pevninové strely s plochou dráhou letu) (Aggarwal 2012). Ponorky triedy Jin budú navyše vybavené nukleárnymi SLBM (Submarine Launched Balistic Missiles – balistické strely odpaľované z ponoriek) (O`Rourke 2012). Čína tak pomaly ale iste kráča k zisku kredibilnej nukleárnej triády. Pre upresnenie je nutné dodať, že PLAN dnes disponuje jednou ponorkou triedy Xia vybavenou nukleárnymi SLBM JL-1; toto plavidlo však sprevádzala séria technických problémov a dodnes nie je považovaná za operačne nasaditeľnú. Viď Chase, Purser (2012).

Hladinové loďstvo

PLAN od začiatku 90. rokov vyvinula 10 vlastných tried fregát (triedy Jiangwei I, Jiangwei II, Jiangkai, Jiangkai II), torpédoborcov (triedy Luhu, Luhai, Luyang I, Luyang II, Luyang III a Louzhou) a raketových člnov (trieda Houbei) a od Ruska kúpila 4 torpédoborce triedy Sovremenny (O`Rourke 2012: 23). Všetky tieto plavidlá sú vybavené ASCM, v prípade triedy Sovremenny sa jedná o nadzvukové ASCM Sunburns s doletom 120 km. Modernizácia so sebou priniesla i zlepšenie protivzdušných  kapacít a u triedy torpédoborcov Luyang II sa dokonca objavil sofistikovaný radarový systém podobný americkému AEGIS (Chase 2010). PLAN ďalej disponuje vrtuľníkovými výsadkovými loďami triedy Yuzhao a špekuluje sa i o novej, väčšej triede takýchto plavidiel (O`Rourke 2012).

Lietadlové lode

Čínska lietadlová loď Liaoning (Zdroj: Xinhua Agency)

PLAN má sú v súčasnosti k dispozícii jedinú lietadlovú loď – Liaoning. Táto pôvodne sovietska lietadlová loď Varyag z triedy Admirál Kuznecov bola Čínou v roku 1998 kúpená v nedokončenom stave. Varyag mala byť údajne prestavaná na plávajúce kasíno, no v skutočnosti na nej začali konštrukčné práce, ktoré ju mali transformovať na funkčnú lietadlovú loď. V lete 2011 Varyag podnikla prvé skúšobné plavby, a v septembri 2013 bola oficiálne vydaná do služby PLAN pod menom Liaoning. Prvá čínska lietadlová loď má tonáž 60 000 ton a je schopná poňať 30 lietadiel, vrátane  lietadiel  s krátkým vzletom a vertikálným pristávaním (tzv. STOVL – short take off and vertical landing) a niekoľko helikoptér (O`Rourke 2012: 19).

V súčasnosti Čína pravdepodobne pracuje na svojej vlastnej (pôvodnej) lietadlovej lodi. Názory na to, aký počet ich plánuje postaviť a kedy budú schopné operačnej spôsobilosti sa rôznia. Čína však s najväčšou pravdepodobnosťou má záujem na získaní viacerých lietadlových lodí. Pri držaní 1-2 plavidiel v stave stálej operačnej pripravenosti je disponovanie tromi, štyrmi či viac lietadlovými loďami, praktickou nutnosťou (Collins, Erickson 2012).

Náročnosť prevádzky týchto plavidiel a nutnosť získania operačnej praxe však znamená, že čínske námorníctvo v krátkodobom horizonte nebude schopné vybudovať efektívnu silu postavenú na lietadlových lodiach. PLAN bude musieť vybudovať pre lietadlové lode eskortné, podporné plavidlá na vytvorenie akcieschopnej bojovej skupiny. Pred čínskym námorníctvom tak stojí zložitý proces pri ktorom musí zvládnuť komplexné logistické, technické, vývojové, tréningové a personálne výzvy spojené s prevádzkou lietadlových lodí. Zásadnou otázkou bude tiež zaistenie bezpečnosti lietadlových lodí, ktoré sa s využitím dnešných kapacít PLAN zdá nedostatočné (Koda 2010; Collins, Erickson 2012). Ak sa chce PLAN vyhnúť tomu aby sa z ich lietadlových lodí stali „sitting ducks“, musí investovať do kapacít potrebných na ich zabezpečenie.

Špeciálnou kapitolou je otázka lietadiel schopných operovať z lietadlových lodí. Čína vyvinula stíhacie lietadlo Shenyang J-15, ktoré je postavené na ruskom Su-33. V novembri 2012 sa po prvýkrát podarilo J-15 pristáť a vzlietnuť z lietadlovej lodi Liaoning. Tomuto úspešnému pokusu predchádzali roky cvičných vzletov a pristátí na napodobneninách lietadlovej lode na pozemných cvičiskách a touch-and-go manévrov už na samotnom Liaoningu (Reed 2012). Čínske námorné letectvo PLAAF bude podľa predikcií Ministerstva obrany USA potrebovať niekoľko rokov získavania skúseností aby dosiahlo schopnosť efektívne operovať z lietadlových lodí (O`Rourke 2012).

Naskytá sa pochopiteľne otázka, aké využitie budú lietadlové lode pre Čínu skutočne mať. Čína bola do nedávna jedinou krajinou zastúpenou v BR OSN, ktorá ešte nedisponovala lietadlovou loďou, čo bolo mnohými v Číne považované za veľký nedostatok. Mocenský rast Číny a snaha vydobyť si centrálne miesto v svetovej politike podľa mnohých v Číne diktuje získanie lietadlovej lode ako symbolu vojenskej moci. V hre je teda otázka prestíže, vnímaná Čínou veľmi citlivo. Peking môže použiť lietadlové lode i na utvrdenie svojich teritoriálnych nárokov voči susedným krajinám v Juhočínskom a Východočínskom mori. Je však diskutabilné, či by takáto demonštrácia sily nebola v protiklade s dlhodobejšími čínskymi národnými záujmami – mohla by vyvolať ešte silnejší a koordinovanejší odpor voči rastúcej moci Číny medzi krajinami regiónu a definitívne pripísať do mocenskej rovnice i USA. Lietadlové lode poskytujú primárne možnosť projekcie sily do vzdialených oblastí. V prípadnom konflikte proti Taiwanu by však kvôli blízkosti tohto ostrova k čínskej pevnine boli využité letecké jednotky zo základní na pevnine a lietadlové lode by teda nenašli uplatnenie (Kostecka 2011). Na udržateľnosť operácií vo vzdialených moriach by bol potrebný robustný podporný systém, ktorý by pravdepodobne musel zahrňovať i námorné základne v spriatelených krajinách (Collins, Denmark, Erickson 2012). Napriek údajnej stratégii šnúry perál, spomínanej vyššie, by takáto expanzia čínskej vojenskej prítomnosti bola v rozpore s tradíciou a ne-intervencionistickými a anti-hegemonickými princípmi čínskej zahraničnej politiky. V neposlednom rade by lietadlové lode mohli byť využité pri humanitárnych misiách, pomoci pri katastrofách[vii] a evakuácii čínskych občanov z krízových oblastí. S týmto sa však potýkajú podobné problémy ako pri udržiavaní bojových misií vo veľkých vzdialenostiach. Konečne, ako tvrdí Kostecka (2011), čínske lietadlové lode minimálne v krátkodobom horizonte nie sú určené na zisk kontroly vo vzdialených vodách (ako napr. Indický oceán) ale ich funkcia bude vnímaná najmä v intenciách čínskych záujmov v regióne východnej a juhovýchodnej Ázie. .

Zjednotenie pobrežnej stráže

10. marca 2013 bolo oznámené, že Čína vytvorí jednotnú pobrežnú stráž (Hillet 2013). Napriek tomu že pobrežná stráž nie je súčasťou čínskych ozbrojených síl, zjednotenie orgánov civilnej námornej bezpečnosti (dovtedy rozptýlených pod rôznymi úradmi) je krokom, ktorý má závažné bezpečnostné dôsledky. Zjednotená pobrežná stráž má totiž potenciál v horizonte niekoľkých rokoch v numerickej sile prekonať Japonskú pobrežnú stráž. Ako uvádzajú Collins a Erickson (2013), unifikovaná pobrežná stráž bude efektívnejším, a vďaka svojmu civilnému charakteru i akceptovateľnejším, prostriedkom na zabezpečenie teritoriálnych záujmov v Juhočínskom a Východočínskom mori.

4. Implikácie pre bezpečnostnú situáciu v regióne       

Modernizácia čínskeho námorníctva, pochopiteľne nezostala nepovšimnutá krajinami regiónu ani Spojenými štátmi. Začína sa hovoriť o regionálnych pretekoch v (námornom) zbrojení, čo robí z východnej Ázie jedno z najpravdepodobnejších ohnísk budúceho globálneho bezpečnostného súperenia. Singapur, Malajzia a Indonézia reagujú stavbou vlastných moderných ponorkových flotíl (Holmes, Yoshihara 2011). Austrália i tradične pacifistické Japonsko taktiež prehodnocujú svoju bezpečnostnú politiku.

K pochopenie týchto reakcií je vhodné obrátiť sa k Waltovej teórii vyvažovania hrozby. Podľa Walta (1987) štáty vyvažujú proti hrozbám a nie proti moci samotnej. Hrozba je definovaná ako funkcia celkovej moci štátu, jeho geografickej blízkosti, ofenzívnych kapacít a vnímaných úmyslov. Práve čínske úmysly sú kritickým elementom, ktorý núti ostatné štáty regiónu vnímať Čínu ako potenciálnu hrozbu. Nie je síce nevyhnutne nutné, označovať tieto úmysly za inherentne agresívne, tak ako to činia mnohí pozorovatelia. Faktom však ostáva, že Peking má záujem na regionálnej hegemónii a vyriešení teritoriálnych sporov vo svoj vlastný prospech.

Čínská 9-bodová línia (Zdroj: Stratfor)

Čína si na základe neslávne známej 9 bodovej línie, ktorá je použitá i na vyobrazenie čínskych území v novo vydaných pasoch (viď VuDuc 2012), nárokuje takmer celú plochu Juhočínskeho mora so všetkými jeho ostrovmi no najmä nerastnými surovinami na jeho dne a koridormi globálneho obchodu ktoré ním prechádzajú. Podľa neoverených informácii, ktoré vyvolali veľký rozruch najmä v ďalších 5-ich krajinách, ktoré si časti Juhočínskeho mora nárokujú, označili čínski predstavitelia na stretnutí s americkými vyslancami Juhočínske more za svoj core interest (strategický záujem) (Holmes, Yoshihara 2011). Význam použitia tohto pojmu spočíva v tom, že Peking takto označuje i Tibet a Taiwan, teda otázky pevne späté s čínskou národnou identitou a hodné ochrany za každú cenu. Ak by takýto význam Peking skutočne prikladal i Juhočínskemu moru, implikovalo by to možné využitie akýchkoľvek prostriedkov na obranu tohto strategického záujmu“. Swaine a Fravel (2011) udávajú rôzne taktiky používané čínskou stranou na obranu svojich nárokov: unilaterálne zákazy výlovu rýb, pravidelné hliadkovanie čínskych lodí, rôzne formy politického a diplomatického nátlaku a podnikanie rozsiahlych námorných cvičení. Patové situácie ktoré vznikli pri „stretoch“ japonských a čínskych lodí pri ostrovoch Senkaku/Diaoyu a čínskych a filipínskych plavidiel pri plytčine Scarborough z minulé roka, demonštrujú rastúcu asertivitu Číny pri potvrdzovaní svojich nárokov.

Čína však takýmto nátlakovým správaním môže v skutočnosti svojim záujmom skôr uškodiť. Krajiny regiónu sa začínajú obracať na Spojené štáty vdychujúc nový život do existujúcich bezpečnostných zmlúv. Čínska dynamická ekonomika predstavuje pre štáty východnej Ázie veľké možnosti a majú preto záujem na dobrých vzťahoch s Pekingom. Vyvolanie bezpečnostného súperenia v oblasti by tieto výhody mohlo ohroziť. V súčasnosti sú tak tieto štáty axiómami národnej bezpečnosti nútené vyvažovať moc Číny a obracať sa i na pomoc USA. Samozrejme sa tu jedná o komplexné vzťahy a procesy, ktoré smerujú často rôznymi smermi. Nájsť konsenzus a vybudovať vyvažovaciu koalíciu proti čínskej „hrozbe“ je medzi štátmi, ktoré majú aj často vzájomné nevyriešené teritoriálne a historické spory nie je ani zďaleka jednoduché. Čínska „charm offensive“ a dvorenie národným vládam má tiež značne limitujúci efekt na možnosť dosiahnutia spoločného postupu proti Číne. Príkladom môže byť neúspešný summit ASEAN z leta 2012, kedy sa táto organizácia prvýkrát nedohodla na záverečnom komuniké, ktoré sa vzťahovalo na otázku Juhočínskeho mora (Grudgings, Thul 2012). Imperatívom čínskeho správania by mal byť nekonfliktný prístup, ktorý bude založený na kooperácii so štátmi regiónu, ktoré nakoniec na tom majú najväčší záujem. Cieľ regionálnej hegemónie môže Čína dosiahnuť i takýmito prostriedkami bez vyvolania vyvažujúcej koalície.

Reakcia USA

Odpoveďou Spojených štátov na geopolitický rast Číny je tzv. ázijský pivot. Účelom tejto stratégie je obrátiť primárnu pozornosť americkej zahraničnej politiky na Východnú Áziu. Spojené štáty tak zanechávajú za sebou vojny na Blízkom Východe, ktorých strategické opodstatnenie ostáva predmetom veľkej kontroverzie a upierajú svoj pohľad do východnej Ázie (a Pacifiku), ktorá má potenciál stať sa geopolitickým centrom medzinárodnej politiky v 21. storočí. V centre záujmu stojí pochopiteľne Čína, na ktorej rast podľa mnohých Washington v prvej dekáde tohto storočia nedokázal adekvátne reagovať.

Americkí predstavitelia viackrát potvrdili záujem USA na slobode morskej prepravy v Juhočínskom mori. Významnou diplomatickou a ekonomickou iniciatívou v pacifickej oblasti podporovanou prezidentom Obamom je TPP (Trans-Pacific Partnership), zóna voľného obchodu vylučujúca Čínu. Ďalším aspektom ázijského pivotu je posilnenie bezpečnostných vzťahov s krajinami regiónu i americkej vojenskej (najmä námornej) prítomnosti. Spojené štáty sú viazané vojenskými zmluvami s Austráliou, Južnou Kóreou, Filipínami, Thajskom, Novým Zélandom a Japonskom (Logan 2013). Washington má tiež neformálny a nejednoznačný záväzok k obrane Taiwanu. V roku 2012 boli predstavené plány na otvorenie základne námornej pechoty v Austrálli a premiestnenie 4500 jednotiek námornej pechoty na ostrov Guam (Brewster, 2012). Do roku 2020 sa má taktiež zmeniť pomer rozmiestenia amerického námorníctva na 60-40 % v prospech Tichého oceánu (Marcus, 2012).

Paralelne s touto stratégiou sa vyvinul i operačný koncept Námorná a vdušná bitka, Air-Sea Battle (ASB), ktorý je americkou odpoveďou na čínsku A2/D2, napriek tomu že Pentagon odmieta zameranie tohto konceptu voči akémukoľvek konkrétnemu nepriateľovi. ASB je integrovaným konceptom – vyžaduje blízku spoluprácu rozdielnych vojenských zložiek (najmä U.S. Air Force a U.S. Navy), pomocou využitia rozptýlených síl operujúcich na viacerých nezávislých operačných líniách a následné využitie týchto síl na dosiahnutie hlavných operačných cieľov zo strategickej vzdialenosti (IISS 2012: 2). Pod operačnými cieľmi je myslené narušenie nepriateľských C4ISR sietí, zničenie zbraňových nosičov a zneškodnenie blížiacich sa rakiet (IISS 2002: 2). Výsledkom má byť dosiahnutie slobody prístupu a plavby pre americké vojenské sily.

Záver

Tempo čínskej námornej modernizácie je skutočne impozantné. PLAN prešla v posledných dekádach doktrinálnou evolúciou, ktorá plynula z rastúcej dôležitosti prikladanej námornej moci a ktorá spravila z tradičnej kontinentálnej mocnosti námornú veľmoc. V súčasnosti je čínske námorníctvo zásadnou vojenskou silou v priľahlých moriach a len ďalší vývoj ukáže, či sa skutočne dokáže vyslobodiť z pomyselného zajatia ostrovných oblúkov a stať sa plnohodnotným blue water námorníctvom. Charakter vývoja bezpečnostnej situácie oblasti bude rozhodujúcou mierou závisieť na tom, akú rolu bude mať námorníctvo a námorná stratégia v celkovej národnej stratégii Číny. PLAN sa navyše bude čoraz častejšie stretávať s americkou námornou prítomnosťou v oblasti i posilnenými kapacitami regionálnych aktérov. Pesimistickí pozorovatelia predpovedajú možné horúce konflikty v regióne, prameniace z pretekov v zbrojení a rastúcich nacionalistických tenzií. Takéto scenáre však nie sú ani zďaleka nevyhnutnosťou. Ekonomická kooperácia bude naďalej veľkým stimulom tlmiacim konflikty (i keď historická lekcia I. svetovej vojny dokazuje, že vzájomná ekonomická interdependencia nemusí konfliktom zabrániť). Na záver treba upozorniť i na fakt, že všetky dnešné predikcie sa môžu ukázať v budúcnosti ako bezpredmetné. Mnohé faktory, dnes nebrané do úvahy, by mohli zásadne zmeniť povahu bezpečnostného prostredia. Čína si nemusí udržať súčasné hodnoty ekonomického rastu a pokračujúce financovanie námornej modernizácie môže byť zatienené nutnosťou adresovať iné pálčivé domáce problémy. To isté platí i pre Spojené Štáty, ktoré sú už dnes spod rozpočtovým tlakom a ich výdavky na obrany sú pravdepodobne dlhodobo neudržateľné. 

Použité zdroje

AGGARWAL, S. 2012.China’s Naval Strategy: Strategic Evolution and Emerging Concepts of Warfare.  Air Power Journal. 2012, Vol. 7, No. 2m pp. 121-151.

BENNET, D. 2010. China`s Offshore Active Defense and the People`s Liberation Army Navy. Global security studies. 2010, Vol 1, No. 1, pp. 126-140.Dostupné na: http://globalsecuritystudies.com/Bennett%20China%20CORRECT.pdf.

BITZINGER, R. 2011.Modernising China`s Military 1997-2012. China perspectives. 2011, No. 4, pp. 7-15.

BREWSTER, D. 2012. ‚Asian pivot‘ is really an ‚Asian re-balance‘. The Interpreter[online]. [cit. 14-03-2013]. Dostupné na: http://www.lowyinterpreter.org/post/2012/06/22/Asian-pivot-is-really-an-Asian-rebalance.aspx.

COLLINS G., DENMARKA.M a A.S. ERICKSON. 2012.Beijing’s “StarterCarrier” and FutureSteps. NavalWarCollege.2012, Vol. 65, No. 1, pp. 14-54. Dostupnéna: http://www.andrewerickson.com/wp-content/uploads/2011/12/Erickson-Denmark-Collins_Beijings-Starter-Carrier_NWCR_2012-Winter.pdf.

COLLINS, G. a A.S. ERICKSON. 2013. New Fleet on theBlock: China’sCoastGuardComesTogether. China Reatime Report. WallStreetJournalBlog. [cit. 14-03-2013]. Dostupné na: http://blogs.wsj.com/chinarealtime/2013/03/11/new-fleet-on-the-block-chinas-coast-guard-comes-together/.

COLLINS, G. a A.S. ERICKSON. 2012. China Aircraft Carrier Style! Assessing the First Takeoff and Landing.China Reatime Report. Wall Street Journal Blog. [cit. 14-03-2013]. Dostupné na: http://blogs.wsj.com/chinarealtime/2012/11/27/china-aircraft-carrier-style-what-first-takeoff-and-landing-means/.

ERICKSON, A.S. 2012.Building nActive, LayeredDefenseChineseNaval and AirForceAdvancement. CHAFFIN, G. The National Bureau of Asian Research. [cit. 14-03-2013]. Dostupné na: http://nbr.org/research/activity.aspx?id=272.

FAIRBANK, J. K. 1969. China’s Foreign Policy in Historical Perspective. Foreign Affairs. The Council on Foreign Relations. April 1969, Vol. 47, pp. 449-463. Dostupné na: http://www.bris.ac.uk/ceas/chinaintheworld/readings/fairbank.pdf.

GRUDGINS, S. a P.Ch. THUL. 2012.SE Asia meeting in disarray over sea dispute with China. Reuters[online].[cit. 14-03-2013]. Dosutpné na: http://www.reuters.com/article/2012/07/13/us-asean-summit-idUSBRE86C0BD20120713.

HARTNETT, D.M a F. VELLUCCI. 2011.Toward a MaritimeSecurityStrategy: AnAnalysisofChineseViewsSincetheEarly 1990s. In SAUNDERS P.C. (et al.). TheChineseNavy: ExpandingCapabilities, EvolvingRoles[online]. Washington: National Defense University Press, 2011. ISBN 0160897637. Dostupné na: http://www.ndu.edu/press/lib/pdf/books/chinese-navy.pdf.

HILLE, K. 2013 China to mergemaritime patrol units. Financial Times[online].[cit. 14-03-2013]. Dostupné na: http://www.ft.com/intl/cms/s/0/f439da4c-8947-11e2-ad3f-00144feabdc0.html.

HOLMES, J.R a T. YOSHIHARA. 2011. Can China Defend a „ Core Interest“ in the South China Sea ?. 2011. Washington Quarterly. 2011, Vol. 34, No. 2, pp. 45-59. Dostupné na: http://www.dtic.mil/dtic/tr/fulltext/u2/a539933.pdf.

CHANG, F.K. 2012.China’s Naval Rise and the South China Sea: An Operational Assessment. 2012. Orbis. Winter 2012, pp. 19-38.

CHASE, M.S. 2010. China`s Growing Naval Power. Progressive policy institute: 2010. Dostupné na: http://www.progressivefix.com/wp-content/uploads/2010/12/12.2010_Chase_Chinas-Growing-Naval-Power.pdf.

CHASE, M.S. a PURSER, B.S. 2012. Waypoint or Destination? The Jin-Class Submarine and China’s Quest for Sea-Based Nuclear Deterrence. Jamestown.org [online]. [cit. 20-03-2013]. Dostupné na: http://www.jamestown.org/single/?no_cache=1&tx_ttnews%5Btt_news%5D=39729.

IISS. 2012. New US military concept marks pivot to sea and air. [cit. 14-03-2013]. Dostupné na: http://www.iiss.org/publications/strategic-comments/past-issues/volume-18-2012/may/new-us-military-concept-marks-pivot-to-sea-and-air/.

KAPLAN, R.D. 2010.While U.S.is distracted, China develops sea power. Washington post[online]. [cit. 14-03-2013]. Dostupné na: http://www.washingtonpost.com/wp-dyn/content/article/2010/09/24/AR2010092404767.html.

KIM, T. 2012. China’s Anti-Access Strategy and Regional Contingencies: Implications forEast Asian and Korean Security. The Korean Journal of Defense Analysis. 2012, Vol. 24, No. 3, pp. 355-371 [cit. 14-03-2013].

KOSTECKA, D.J. 2011. PLA Doctrine and the Employment of Sea-Based Airpower. NAVAL WAR COLLEGE REVIEW. Summer 2011, Vol. 64, No. 3

LI, N. The Evolution of China’s Naval Strategy and Capabilities: From “Near Coast” and “Near Seas” to “Far Seas”. 2011. In SAUNDERS P.C. (et al.). The Chinese Navy: Expanding Capabilities, Evolving Roles[online]. Washington: National Defense University Press, 2011. ISBN 0160897637. Dostupné na: http://www.ndu.edu/press/lib/pdf/books/chinese-navy.pdf.

MARCUS, J. 2012. Leon Panetta: US to deploy 60% of navy fleet to Pacific. BBC News  [online]. Dostupné na: http://www.bbc.co.uk/news/world-us-canada-18305750 [cit. 14-03-2013].

McDEVITT, M. 2011.The PLA Navy’sAntiaccess Role in a Taiwan Contingency. 2011. In SAUNDERS P.C. (et al.). The Chinese Navy: Expanding Capabilities, Evolving Roles[online]. Washington: National Defense University Press, 2011. ISBN 0160897637. Dostupné na: http://www.ndu.edu/press/lib/pdf/books/chinese-navy.pdf.

O‘ ROURKE, R. 2012. China Naval Modernization: Implications for U.S. Navy Capabilities: Background and Issues for Congress. CRS Report for Congress, 2012. Dostupné na: http://www.fas.org/sgp/crs/row/RL33153.pdf.

PEHRSON, CH. J. 2006. String of Pearls: Meeting the challenge of China’s rising power across the Asian littoral. Strategic Studies Institute, 2006. Dostupné na: http://www.strategicstudiesinstitute.army.mil/pubs/display.cfm?pubid=721.

PHILLIPENS, H. 2011. Fueling China’s Maritime Modernization: The Need to Guarantee Energy Security. Journal of energy security [online]. 2011. Dostupné na: http://www.ensec.org/index.php?option=com_content&view=article&id=332:fueling-chinas-maritime-modernization-the-need-to-guarantee-energy-security&catid=121:contentenergysecurity1111&Itemid=386.

RAHMAN, CH. a Martin TSAMENEY. 2010. A Strategic Perspective on Security and Naval Issues in the South China Sea. Ocean Development& International Law.

REED, J. 2012. The Pentagon yawns at China`s carrier ops. Foreign policy [online].[cit. 14-03-2013]. Dostupné na: http://killerapps.foreignpolicy.com/posts/2012/11/26/the_pentagon_on_chinas_carrier_ops_yawn_0.

ROSS, R. S. 2009. China`s Naval Nationalism: Sources, Prospects and the U.S. Response. International Security. 2009, Vol. 34, No. 2, pp. 46-81. Dostupné na: http://www.mitpressjournals.org/doi/abs/10.1162/isec.2009.34.2.46?journalCode=isec.

SWAINE, M. D. a M.T. FRAVEL. 2011.China’s Assertive Behavior- Part Two: The Maritime Periphery. China Leadership Monitor. 2011, No. 35, pp. 1-25 [cit. 09-05-2012]. Dostupné na: http://www.carnegieendowment.org/files/CLM35MS.pdf.

VU DUC, K. Commentary: China’s Nine-dashed line Problematic Passport. Asia Sentinel [online]. Dostupné na: http://www.asiasentinel.com/index.php?option=com_content&task=view&id=5001&Itemid=373 [cit. 14-03-2013].

WALT, S. 1987. The Origins of Alliance. Cornell University Press.

WATSON, P.J. 2013. China “Sinks” US Aircraft Carrier During War Game. Infowars.com [online]. Dostupné na: http://www.infowars.com/china-sinks-us-aircraft-carrier-during-war-game/. [cit. 14-03-2013].


Autor: Filip Šebok, student Mezinárodních vztahů na Fakultě sociálních studií Masarykovy univerzity.

video Fault Lines: On the Front Lines with the Taliban

Aktuálně


iDNES

    Warning: simplexml_load_file(http://idnes.cz.feedsportal.com/c/34387/f/625936/index.rss): failed to open stream: HTTP request failed! HTTP/1.1 503 Service Temporarily Unavailable in /mnt/data/accounts/s/sekuritaci/data/www/www/www/wp-content/themes/sekuritaci/sidebar.php on line 39

    Warning: simplexml_load_file(): I/O warning : failed to load external entity "http://idnes.cz.feedsportal.com/c/34387/f/625936/index.rss" in /mnt/data/accounts/s/sekuritaci/data/www/www/www/wp-content/themes/sekuritaci/sidebar.php on line 39

    Warning: Invalid argument supplied for foreach() in /mnt/data/accounts/s/sekuritaci/data/www/www/www/wp-content/themes/sekuritaci/sidebar.php on line 41

Kalendář akcí

Žádné události k zobrazení

Anketa

Jaký bude osud Iráku?

Výsledky
Nahrávání ... Nahrávání ...

Spolupracujeme

Centrum pro bezpečnostní a strategická studia
C4SS
Jakub Janda
Project ARES