Prečo Moldavsko neobsadí Podnestersko?

Kategorie Analýzy, Postsovětský prostor, Regiony | Autor: Peter Števkov | 27. 2. 2012 | 23:15

Podnestersko, ktoré si čoskoro pripomenie 20 výročie víťazstva vo svojej „vojne za nezávislosť“ zostáva hlavnou prekážkou vstupu Moldavska do západných ekonomických a bezpečnostných organizácií. Ako je možné, že Moldavsko so svojou populáciou tri a pol milióna obyvateľov doposiaľ nebolo schopné obsadiť tento polmiliónový, medzinárodne neuznávaný štátik, ktorého roztiahnuté teritórium je pri prvom pohľade na mapu neobrániteľné? Je skutočne hlavným dôvodom geopolitický záujem Ruska alebo existujú podstatnejšie faktory, ktoré vojenské riešenie podnesterského konfliktu vylučujú?

Zvláštny relikt studenej vojny, ktorý dnes de facto vystupuje ako samostatný štátny útvar s oficiálnym názvom Moldavská podnesterská republika vznikol v dynamickom období rozpadu ZSSR. Jedným zo sekundárnych efektov Gorbačovovej perestrojky bol rast nacionalizmu a etnického separatizmu v rôznych častiach sovietskeho impéria. Výnimkou nebolo ani Moldavsko, ktorého vrchný soviet už v auguste 1989 prijal moldavčinu ako jediný úradný jazyk a vyhlásil návrat moldavčiny k latinskej abecede (dovtedy používala azbuku). Tento krok nevyhnutne vyvolal nervozitu medzi slovanským obyvateľstvom, obývajúcim najmä priemyselné územie na ľavom brehu rieky Dnester. Obava z marginalizácie v novovznikajúcom nezávislom Moldavsku, ktoré by sa eventuálne mohlo zjednotiť s Rumunskom vyústila 2. septembra 1990 do vyhlásenia Podnesterskej moldavskej sovietskej socialistickej republiky. Od tohto okamžiku možno medzi dvoma stranami pozorovať ozbrojené strety, ktorých intenzita sa zvýšila v marci 1992. Nutné je však pripomenúť, že sa nejednalo o rýdzo etnický konflikt. Svoju rolu zohrali aj ekonomické a ideologické faktory. Množstvo Rusov a Ukrajincov bojovalo na strane Moldavska ako aj Moldavcov na strane Podnesterska.

Napriek tomu, že na papieri bolo Moldavsko v populačnej presile, v skutočnosti sa jeho ozbrojené sily početne vyrovnali tým podnesterským. Výhodou Podnesterska však bola prítomnosť sovietskej 14. armády, ktorá svoj arzenál separatistom nielen ochotne poskytla, ale v niektorých prípadoch sa aj aktívne zúčastnila v bojoch na ich strane. Moldavsku tak v lete 1992 nezostávalo nič iné ako podpísať prímerie. Od júla 1992 až doteraz tak možno hovoriť o zamrznutom konflikte.

Rusko, ktoré má v Podnestersku umiestených asi 1500 príslušníkov svojich ozbrojených síl pod štatusom mierotvorcov býva označované ako hlavný či dokonca jediný faktor držiaci moldavskú armádu „na hraniciach“. Je fakt, že Rusko dotuje Podnestersko ekonomicky (napr. príspevky na dôchodky), poskytuje podnestercom ruské pasy a návštevy vysokých ruských štátnych predstaviteľov počas podnesterských sviatkov nie sú ničím nezvyčajným. Prípad nedávnej vojny v Gruzínsku zas môže Moldavsku slúžiť ako varovný signál toho, že Rusko bude svoje klientske štáty brániť. Nie je však dôležitosť prikladaná Rusku zveličená?

V skutočnosti má Moldavsko s Gruzínskom len málo spoločného.  Kaukaz je z geopolitického hľadiska kriticky dôležitým regiónom pre Rusko. V prvom rade slúži ako dôležité tranzitné územie pre fosílne palivá vyťažené v strednej Ázii a Kaspickom mori. Nemenej významným je faktor etnického separatizmu na ruskom severom Kaukaze, a teda logická snaha Ruska v podpore proruských juhokaukazských režimov. Geopolitická dôležitosť južného Kaukazu je pre Rusko evidentná, to isté sa však o Moldavsku dá povedať len ťažko. Spomína sa napr. vyvíjanie  nátlaku na Ukrajinu jej obkľučovaním ruskými základňami alebo vytváranie akéhosi predmostia v Európe. Obe motivácie sú však prinajmenšom pochybné.

Keby aj Rusko malo legitímny geopolitický záujem o vojenskú prítomnosť v Moldavsku, nebolo by Podnestersku v prípadnom konflikte schopné efektívne pomôcť. Na rozdiel od Gruzínska, s ktorým Rusko geograficky susedí a môže tak relatívne rýchlo previesť tisíce vojakov z južného vojenského okruhu, je Moldavsko vnútrozemská krajina vzdialená od Ruska stovky kilometrov. Je nemysliteľné, aby pri eventuálnom konflikte dovolilo prelet ruských lietadiel Rumunsko, ktoré je členom NATO. Vysoko nepravdepodobná je podobná možnosť aj v prípade Ukrajiny. Dokonca aj Viktor Janukovič, ktorý je niekedy označovaný za proruského ukrajinského prezidenta deklaroval, že cieľom Ukrajiny je stať sa členom EU, pričom odmietol vstúpiť do Ruskom presadzovanej colnej únie s Bieloruskom a Kazachstanom. Posledné prezidentské voľby vyhral aj preto, že si zlepšil imidž u ukrajinských nacionalistov, napr. častejším používaním ukrajinštiny vo svojich verejných vystúpeniach (pred tým hovoril po rusky). Akákoľvek ukrajinská vláda, ktorá by sa v prípadnom konflikte zachovala ako ruský protektorát a povolila by Rusom prelet, by veľa stratila na medzinárodnej scéne a odpísala by sa aj u väčšiny ukrajinských voličov. Rusko by ale proti Moldavsku mohlo zasiahnuť skôr v ekonomickej rovine, napr. zdražením alebo odstavením dodávok zemného plynu.  Aj tento variant nátlaku je však problematický. WTO, ktoré len nedávno prijalo Rusko za člena totižto zakazuje vládam obmedziť obchod ak sa tak deje kvôli dosahovaniu politických cieľov.

Dokonca aj bez vojenskej prítomnosti Ruska, a napriek svojej sedemnásobnej populačnej prevahe, sa pozícia Moldavska javí ako žalostná. Pozemné sily boli v r. 2007 zredukované na asi 5700 vojakov. V letectve slúži asi 1000 príslušníkov. To nie je viac ako počet aktívneho vojenského personálu Podnesterska, ktoré môže v prípade potreby rýchlo zmobilizovať až 25 000 vojakov. Moldavsko na rozdiel od Podnesterska nevlastní tanky a početne slabšie je dokonca aj v obrnených transportéroch. Svojich posledných nadzvukových stíhačiek typu Mig-29 sa zbavilo v r. 2006. Pri daných skutočnostiach nie je prekvapujúce, že ani Moldavci si dnes nie sú istí či v prípade nového konfliktu by skôr Podnestersko neobsadilo Kišinev.

Situácia by sa však mohla výrazne zmeniť v prospech Moldavska ak by krajina bola ochotná vyčleniť na zbrojenie väčšie finančné prostriedky. Ročne na vojenský rozpočet Moldavsko vynakladá len asi 0,4 percenta svojho HDP. Oponenti môžu namietať že Moldavsko, najchudobnejšia krajina Európy, ktorej tretina dospelej populácie pracuje za hranicami, peniaze na armádu jednoducho nemá.  Zaujímavé je v tomto prípade opäť porovnanie s Gruzínskom, ktoré má podobne veľkú populáciu (4,5 milióna obyvateľov), taktiež trpí rozsiahlou emigráciou a jeho ekonomika je na podobnej úrovni (HDP na hlavu v Moldavsku je 2000 dolárov, v Gruzínsku je to 3000). Počas niekoľkoročnej vlády Sakašviliho však Gruzínsko bolo schopné vybudovať relatívne moderné a efektívne ozbrojené sily, ktoré (nebyť ruskej intervencie) určite boli schopné zvíťaziť ako v južnom Osetsku, tak aj v Abcházsku.

Je pravdou, že Moldavsko v Podnestersku čelí silnejšiemu, lepšie vyzbrojenému a početnejšiemu protivníkovi ako Gruzínsko vo svojich separatistických regiónoch. Čo však bráni Moldavsku navýšiť svoje stavy vojakov a nakúpiť niekoľko kusov techniky, aby sa tak aspoň vyrovnalo zdrojovo slabšiemu Podnesterku? Prečo Moldavsko naozaj nevedie asertívnejšiu reintegračnú politiku a aktívne na medzinárodnej scéne nelobuje za stiahnutie ruských „mierotvorcov“ tak ako to robí Gruzínsko?

Je na mieste sa domnievať, že Podnestersko je stále nezávislé preto, lebo Moldavci za jeho navrátenie bojovať jednoducho nechcú. Srbi, Gruzínci alebo Azerbajdžanci disponujú silným národným povedomím a považujú Kosovo, Abcházsko a Náhorný Karabach za nedeliteľnú a historickú časť svojho územia. Moldavci, ktorí v masovej miere podávajú žiadosti o rumunské pasy, však k územnej integrite Moldavska zvláštny vzťah necítia. Ak totižto navštívite Moldavsko tak čoskoro zistíte, že u obyčajného obyvateľstva panuje veľká neistota v zdieľanej národnej identite. Otázka či moldavský národ existuje alebo je len súčasťou väčšieho rumunského národa je v moldavskej politike, historiografii, ale aj v bežnom živote neustále riešená. Môžete stretnúť Moldavcov považujúcich sa za Rumunov či dokonca takých, ktorí Rumunov neznášajú. Tieto rozdiely sa prejavujú aj v hlasovaní voličov. Tí, ktorí sa skôr označujú za Moldavcov volia v prevažnej miere komunistov. Pravicové proeurópske strany zas dostávajú hlasy od „moldavských Rumunov“. Dôležitým faktorom je aj to, že nová generácia Moldavcov vyrástla v rozdelenej krajine, na ktorú si zvykla a nevidí dôvod prečo túto situáciu meniť. Vláda tento fakt reflektuje, a aj preto môžete na moldavských cestách vidieť početné provlastenecké bilbordy s heslami ako: Moldavsko, naša vlasť!

Konflikt v Podnestersku je asi najpokojnejším zamrznutým konfliktom v postsovietskom priestore, pričom od prímeria podpísaného v júli 1992 už nedošlo k ďalším prestrelkám. Mierové rokovania však doteraz ovocie nepriniesli. Dokonca ani nedávne zvolenie Jevgenija Ševčuka za prezidenta Podnesterska nedáva veľké nádeje na zmenu. Vojenskému riešeniu zas bránia ako vojenské, ekonomické a geopolitické, tak aj sociálne a psychologické faktory. Zamedziť novému krviprelievaniu je určite žiaduce, súčasný stav však zabraňuje Moldavsku vstúpiť do EU a do NATO. Ak teda Moldavsko nie je schopné a ochotné Podnestersko získať späť, možno sa ponúka iná možnosť. Moldavsko by mohlo uznať existenciu nezávislého Podnesterska a snažiť sa o európsku integráciu bez neho. Do členstva v EU by ho stále čakala dlhá cesta, nie je však vylúčené, že ekonomický rast Moldavska by Podnestersko neskôr prinútil prehodnotiť svoj nekompromisný postoj za nezávislosť.